Slovenský zväz biatlonu má za sebou náročnú sezónu, v ktorej hostil okrem IBU Cupu aj mládežnícke MS. Prezidenta Tomáša Fuska sme sa pýtali na tieto akcie, ale aj na A-tím, budúcnosť nášho biatlonu či otázku lekára, ktorého špičkoví športovci potrebujú.
 
 
Začnime otázkou, aký základný pocit máte z uplynulej sezóny, potom sa k nej dostaneme bližšie krok po kroku.
 
Cítim sa teraz maximálne unavený. Boli to veľmi náročné mesiace a na zväze nás ešte len čakajú sedenia komisií, ktoré to podrobne zhodnotia, preberú sa výsledky, štatistiky, čo sme splnili, čo nie, takže to ešte máme pred sebou. Ale môj osobný pohľad je taký ako asi po každej sezóne, že v nej boli lepšie aj horšie momenty. Pripravili sme u nás dobré podujatia a tímu sa na svetovom šampionáte v Hochfilzene podarilo dostať k pekným výsledkom. Sezóna ako celok ale viacerým pretekárom nevyšla ideálne. Ale veľmi dôležité je to, že sme splnili kvóty na OH a môžeme tam poslať desať pretekárov, ak to SOV odsúhlasí. Takže toľko krátko na úvod.
 
 
Ešte na chvíľu sa zastavíme pri Vás. Ste aj technickým delegátom IBU, kde ste teda v tejto sezóne boli rozhodovať? Prípadne s našim Á-čkom? Všimli sme si, že ste boli v Osle.
 
Bol som nominovaný na viacero podujatí hlavne po novom roku, ale kvôli príprave MSJaK som musel odmietnuť, napríklad aj Univerziádu v Almaty. Ešte som si na začiatku sezóny myslel, že to doma bude fungovať aj bezo mňa, ale nakoniec som si povedal, že by nebolo správne, keby som bol napr. počas IBU pohára v zahraničí. Bol som teda napokon rozhodovať iba na IBU Cupoch v Kontiolahti a Otepää. S tímom som bol iba v Novom Meste, aj to len na dva dni, takže som k tomu chcel pridať aspoň jeden normálny výjazd, tak som sa potom z Estónska presunul do Osla na finále SP.
 
 
Už sme sa o tom rozprávali vlani, ale pripomeňte ľuďom, ako to je s Vašim mandátom prezidenta.
 
Prezident SZB sa volí na olympijský cyklus, takže keď sa kvôli tomu, čo sa udialo, uvoľnila táto pozícia, bol som najprv poverený vedením a potom vlani aj zvolený na dva roky, aby som toto obdobie dokončil. Na budúci rok teda budú nové voľby na riadne štyri roky. Všetko sa to rovnako týka aj členov prezídia.
 
 
Organizačnými highlightami boli dve medzinárodné podujatia, o ktorých sme vo veľkom informovali - IBU pohár aj MSJaK. Zaujíma nás ako ich hodnotilo zahraničie.
 
Môžem povedať, že sme ich zorganizovali dobre. IBU pohár na výbornú, mládežnícky šampionát dôstojne, aj vzhľadom na veľmi krátky čas prípravy. Bol za tým obrovský kus roboty našich zväčša dobrovoľníkov. Pripravili sme kvalitné trate aj za ideálnych podmienok IBU pohára, aj za veľmi mohutného odmäku počas juniorských MS. Samozrejme, že nad prírodou sa vždy vyhrať nedá, ale za daných podmienok sme to zvládli. Nie je ešte k dispozícii hodnotiaca správa, ale delegáti nás pochválili. A nechcel by som zabudnúť na to, že sme zorganizovali aj kompletný ročník Viessmann pohára i s pridaním jedného kola pre deti v Banskej Bystrici. Čo sa týka nejakých výčitiek zahraničia, ak by som to mal takto nazvať, tak im dlhodobo vadí príjazdová cesta od Valaskej až po areál, ale to, samozrejme, nie je v našej kompetencii.
 
 
Hneď sa teda pristavme pri Osrblí. Snaha sa uprieť nedala, IBU Cup aj podľa nás prebehol veľmi dobre, ale MSJaK už ukázal nedostatky budovy a matka príroda odkryla aj to nešťastné blato vzadu. Rovnako ako sme sa vlani pýtali Michala Baku, tak aj teraz Vás, ako sa to v nasledujúcej sezóne zlepší.
 
Samozrejme, pred šampionátom tri dni pršalo, zmizlo obrovské množstvo snehu a celé to blato - tankodrom - bolo na nervy. Ale prioritou boli trate, aby boli regulérne. To sme zvládli. Čo sa týka Osrblia ako takého. Postupne sa zlepšujeme a dokončujeme areál. Bohužiaľ, je to nekonečný príbeh trvajúci desať rokov, klopeme na dvere kompetentných, snažíme sa získať financie na dostavbu, ide to pomaly. Už pred touto sezónou sme rozšírili priestory štartu a cieľa, koridor pre trénerov. Podarilo sa nám zabezpečiť ratrak, ktorý robil trate na vysokej úrovni.
 
To blato je dôsledkom toho, že nie sme vlastníkmi cesty za budovou, ale už sa všetko dohodlo s Lesmi SR a prekládka cesty je vo finálnej fáze, pozemky sa vymenia a následne si priestor upravíme. Cesta je už v tomto momente vykolíkovaná. Blato nás trápilo posledný raz. Celkovo je našim problémom to, že nemáme ľudí ani techniku, ktorú používajú organizátori v popredných  strediskách. Je to o peniazoch, samozrejme.
 
Budovu sa budeme snažiť tiež dokončiť, ale kedy to bude záleží na ľuďoch vyššie ako sme my. Povedzme si, že štát dáva napríklad na futbalové štadióny množstvo peňazí a naša položka je oproti tomu nízka a je to náš jediný areál v tomto úspešnom olympijskom športe. My, bohužiaľ, nemáme žiadnu obchodnú činnosť, aby sme vedeli zarobiť peniaze a dokončiť areál. Stále hľadáme cesty a sme optimistami, že nájdeme pomoc. Najväčšou zmenou by bola dostavba press centra, ktoré by jednak mohlo slúžiť oveľa väčšiemu počtu novinárov a tiež uvoľnilo miesto v už dostavanej časti budovy, v ktorej sa tlačíme.
 
Ešte by som mohol rozoberať nový zákon o športe, kde my nemáme kam zaradiť niečo také ako je dostavba Osrblia, ale dokonca ani príspevok na podujatia. Ja si myslím, že IBU pohár alebo MSJaK sú prínosom pre krajinu. Veď predsa tu deväť dní bývalo a jedlo šesťsto ľudí ak sa na to pozrieme iba takto. Dane za prize money sa odvádzali na Slovensku, prenosy sa vyrábali do sveta. Štát by to mohol aspoň trochu podporiť nie? Koľko takých medzinárodných podujatí sa u nás túto zimu uskutočnilo? Na takúto podporu neexistuje ani formulár. Pred novým zákonom bol. Teraz sme na ministerstvo aspoň posielali listy - v auguste, decembri aj januári, ale nič extra z toho nebolo.
 
 
Pre zväz musí byť kľúčovým faktorom mládež, lebo dobre vieme, že nám jedna generácia reprezentantov už čochvíľa ukončí kariéru a najmä u žien sa črtá ten ošemetný problém s postavením štafety. Faktom je, že v tejto sezóne okrem piatich stálic nesplnila žiadna ďalšia pretekárka kvótu na SP a aj keby ju Majdišová alebo Machyniaková tesne splnili, v najvyššej lige by určite slávne nedopadli. Šampionát v Osrblí len potvrdil, že za svetom zaostávame.
 
Je to tak, samozrejme. Hlavu mám v smútku, konkurencie schopných pretekárov, najmä pretekárky, nemáme, za rok sa nám nenarodia, prosto žiadne nové nebudú. Táto diera sa tvorila niekoľko rokov a môžeme siahodlho diskutovať, prečo sa tak stalo, ale ja už som konfrontovaný s týmto problémom v plnej nahote, už je tu, takže ho musíme riešiť. Budeme robiť všetko pre to, aby sme zrýchlili Poliakovú s Majdišovou a pracovali s mládežou. Ak si dáme ruku na srdce, tak nám je jasné, že tieto pretekárky nebudú bojovať o najvyššie miesta v SP, ale to je bežný jav v histórii nášho biatlonu. My sme nikdy nemali naraz 5-6 žien alebo mužov schopných napríklad bodovať v SP. Náš šport jednoducho nie je masový. Máme zbrane, potrebujeme sneh, strelnicu. Ale aj napriek tomu sme v minulosti už veľakrát dokázali, že máme metodiku na to, aby sme pripravili pretekárov na vrcholné podujatia a prakticky na každej OH sa niečo podarilo. Dokážeme sa zmobilizovať. V tomto som pred Kóreou rozhodne optimista a som si istý, že znova národ nesklameme.
 
 
Poďme ale späť k mládeži
 
No mali sme tento rok tak troch živých juniorov, z ktorých dvaja mali akú-takú výkonnosť a u dievčat to bolo ešte horšie. Ešte pred sezónou kadetku Veroniku Machyniakovú sme museli akoby vytrhnúť spomedzi junioriek a hneď nasadiť do IBU pohára k ženám, lebo sme nemali inú možnosť. Videli sme, že sa s ňou dá pracovať, ale tiež to už v závere nedopadlo najlepšie. Čo sa týka riešenia tejto situácie, snažím sa nabádať viceprezidentov, aby nežili starým systémom, že sme mali útvary talentovanej mládeže a tam sa dávali financie. Ja chcem, aby do funkcie zvolení ľudia predstavili svoje projekty ako idú mládež podchytiť s výhľadom na MSJaK 2019, ktoré budú znovu u nás. Nehovorím, že nemáme žiadne financie. Nejaké prostriedky máme, ale dáme ich na nejaký konkrétny projekt, v ktorom budú rozpísané tréningové kempy, materiál, rôzna odborná podpora, vyjasnený vzťah reprezentačných trénerov s klubovými, pekne všetko položka po položke, aby sme tým deťom pomohli. Ale nemôžeme iba rozprávať a peniaze niekam nesystémovo púšťať, že tam niečo, tam niečo. Projekt, konkrétna vízia, to je cesta. Ale to nemôžem písať ja predsa, keď s deťmi pracujú iní ľudia.
 
 
Kto to teda má zostaviť?
 
Máme zvolených funkcionárov.
 
 
Tento rok došlo k takej situácii, že reprezentačný tréner pre juniorov prakticky neexistoval, chytil to až tesne pred MS Peter Kazár, ktorý ale mal na starosti hlavne kadetov. K Bartkovi sa tak za pár mesiacov dostal piaty tréner. Juniorky dostal Ján Šulej, ktorý iba s konkrétnymi dvoma chodil po IBU pohároch. Potom tu ešte máme pár dôchodcov. O systematickej práci sa nedá hovoriť...
 
Boli náznaky, aby juniorov trénoval zahraničný tréner. Tento názor ja ale nezastávam a stojím si za tým, že v minulosti tu zahraniční tréneri boli a bola to ohromná chyba a skôr nám to poškodilo ako pomohlo. Chcem sa zamyslieť hlavne nad tým, že takmer každý reprezentant, ktorý ukončí svoju kariéru, má vysokú školu, tak by mohol ostať pri biatlone a viesť mládež. No oni nechcú pokračovať v tomto kolotoči, lebo by boli tak málo ohodnotení, že im to rodina nedovolí. My musíme hľadať vo vlastných radách. Som presvedčený, že sú tu ľudia, ktorí majú skúsenosti, cit pre trénerstvo aj vzdelanie. Našou úlohou bude hľadať pre nich financie, aby sa z týchto trénerov nestali chudobní ľudia. A priznávam, že táto sezóna nebola dobrá najmä pre juniorov, ktorých sme akoby spojili s mužmi, ale z Bartka sa stal pustovník, ktorému sa naplno nikto nevenoval a aj preto strieľal, tak ako strieľal. Mrzí ma to.
 
 
Ďalším problémom alebo faktom je, že biatlon je takým malým športom, že veľkú časť detí trénujú ich rodičia, miešajú sa do kapusty reprezentačným trénerom. Bez rodičov by to ale nefungovalo vôbec, lebo sú najväčšími sponzormi svojich detí, mnohí pretekali. Aj tento mládežnícky šampionát vyplavil na povrch to, ako sa rodičia hnevajú na tých druhých, či na trénerov, zväz, dokonca na nás a naše texty. Dajú sa zlepšiť tieto vzťahy? Čo na to vraví prezident SZB, ktorý by mal byť mediátorom?
 
Na MSJaK to bolo trošku vypuklé práve kvôli tomu, že sa konali doma a všetky oči aj uši boli v Osrblí. Ak by boli majstrovstvá v Rusku, bolo by to iné. Určite, že vzťahovo to nikdy nebude ideálne, ale tak ako vravíte, vždy to bude založené na rodinách, ktoré majú radi tento náš šport. Kazárovci, Kosztolányiovci, Chrapánovci, Lepeňovci, Kobelovci, Balogovci atď. Nech je ktokoľvek akýkoľvek, jednoducho bez daných rodín v ich lokalitách by biatlon neexistoval. Nemôžeme bojovať proti rodinám, lebo zanikneme. Rovnako tréner Kamenský, ktorý vie na seba naviazať deti a ich rodičov. Vždy dokáže prísť s nejakými dievčatami.
 
No a je mi jasné, že ak je trénerom niekto z jedného rodinného klanu ako teraz Peter Kazár, niektorým sa to nepozdáva. No je to mladý tréner, ktorý získava skúsenosti, musí sa oťukať, zistiť, čo má riešiť citlivejšie, ako k jednotlivým ľuďom pristupovať a nám ostáva veriť, že to bude správne a vychová pretekárov, z ktorých bude ťažiť náš biatlon. Takže máme to na tomto našom piesočku náročné, rodičia do toho dávajú svoje peniaze a chcú mať čo najväčší dosah na deti, ale musia si uvedomiť, že je neprípustné, aby na medzinárodnom podujatí stáli na strelnici za chrbtom trénera, nebodaj chceli robiť nástrel a organizovali svoje deti. Môžu to robiť celý rok, ale na podujatiach IBU musia ostať v roli diváka. Chápem, že je to ťažké.
 
 
Nedá sa nám neopýtať na juniorský IBU pohár, súťaž, ktorú únia vymyslela, aby v nej mohli súťažiť mladí pretekári a porovnávať svoje sily. V tejto sezóne ste postavili iba pár dievčat v jednom z troch kôl, junior neštartoval žiadny, ak nerátame ME a MS. Vnímame to ako veľký nedostatok.
 
Sám som bol prekvapený, že to tak bolo, ubytovanie bolo zarezervované na všetkých troch kolách. Čakám, že mi to kompetentní vysvetlia. Nevravím, že by to tam bolo ideálne, lebo logisticky máme problémy všetko zabezpečiť, aj takéto nové súťaže, ale samozrejme, že tam musí mládež chodiť. Tento rok to bolo aj o tom, že sa malo ísť s ľuďmi z klubov a aj na ich náklady, takže aj v tomto je problém.
 
 
Dobre. Základná otázka ale je, či sa to už v budúcej sezóne nezopakuje.
 
Nie, určite nie. Je tam ešte aj ďalší problém, že nemáme pretekárov v A-tíme, nemáme B-tím, na IBU Cup teda musíme poslať juniorov a na ten juniorský ostávajú dorastenci. A tam sa rozhodlo, že nepôjdu, hoci sa to nepáčilo viacerým ľuďom. Ale už to určite budeme obsadzovať.
 
 
Poďme k A-tímu a sezóne našich elitných pretekárov. Ako by ste ju v krátkosti zhodnotili?
 
Rozhodne nemôžeme byť spokojní s umiestnením v rebríčku národov. Neposunuli sme sa, práve naopak, o jedno miesto si ženy aj muži pohoršili a nepozerá sa na to dobre. Hlavne ženy mrzia, lebo po návrate Nasti sme si to určite inak predstavovali a v konečnom dôsledku sme neboli ďaleko trochu vyšších miest, ale nemáme prosto základňu pretekárok, ktoré by boli k dispozícii na záskok a v niektorých pretekoch sme nepostavili štyri pretekárky. Hneď ten prvý trimester dopadol zle a už sa to vlieklo. Ťumeň na záver prípravy nebol dobrou voľbou, prišli veľké zdravotné problémy mladých dievčat. Nasťa sa vrátila vo veľkom štýle šiestym miestom, ale rýchlo nás to prešlo, lebo potom mala aj ona veľa zdravotných problémov. Na záver nás ale veľmi potešili Fialky až zmenili pohľad na tú sezónu, lebo by sme ju museli hodnotiť negatívne. Aj preto, že nám viacerí pretekári zaostávajú. Poliaková, Majdišová, Šíma, Kubaliak, neposúvajú sa tak ako by sme chceli, majú tam jednoducho stále veľkú medzeru k špičke. Je tam ešte veľmi veľa práce.
 
No a muži celkovo. Začali dobre tými vytrvalostnými pretekmi v Östersunde a zdalo sa, že príde progres, ale nestalo sa tak, potom to nebolo dobré. Radi sme aspoň za MS, kde sa všetci vystriedali pri dobrom výsledku a urobili si maximá. Tým nás dostali do takej nálady, že som veril až čakal, že im takto vyjde nejaký deň aj v záverečnom trimestri a príde ešte nejaký extra výsledok. To sa ale nestalo, práve naopak, bolo to hrozné, len to nejako dožili. Pravdupovediac ma prekvapuje strelecká nestabilita skúsených reprezentantov a Kazár s Otčenášom musia prísť na to, prečo sa spomalili na trati.
 
 
Nie je to úplne otázka na vás, ale skoro všetci A-čkoví reprezentanti sú členmi Dukly a najmä muži nie sú veľkými optimistami smerom k budúcnosti, je z nich cítiť, že sa trochu boja o prácu. Zväz s Duklou dlhodobo zdieľa viaceré finančné položky, teda pýtame sa ako vidíte ďalšiu spoluprácu. Počuli sme, že Dukla zrušila niektoré sústredenia v tomto období, čo je pred olympijskou sezónou veľmi nešťatné.
 
Je to zložitý systém, budeme s predstaviteľmi Dukly sedieť a snažiť sa nastaviť pre pretekárov maximum, ako sa bude dať. Ja si nemyslím, žeby niekto z našich žien a mužov pred olympijskou sezónou prišiel o prácu. Otázkou je, čo bude po nasledujúcej sezóne, lebo tlaky aj z ostatných športov sú veľké. Nerozumiem celkom tým kritériám, ktoré každý rok nastavujú, lebo podľa nich by tam boli iba traja športovci a plná budova zamestnancov. No ale to som už odbočil. Budem v najbližších dňoch sedieť s riaditeľom Dukly a pokúsime sa to nastaviť tak, aby sme sa pripravili na mimoriadne dôležitú budúcu sezónu a nejako to poskladáme. Nevidím to pesimisticky, že nevyskladáme aspoň tri kvalitné ťažiskové sústredenia.
 
Ja by som len chcel apelovať na našich dvoch trénerov, že musíme racionalizovať finančne náročné výjazdy. Peniaze spolu s Duklou nájdeme, ale vlani boli pred sezónou muži v Idre a ženy v Ťumeni. To nie je cesta. Súťaže žien aj mužov sa predsa konajú v rovnakom stredisku za rovnakých podmienok rovnaký deň. Teda aj harmonogram prípravy by mal byť plus-mínus rovnaký. A povedzme si tiež, že na sústredeniach potrebujeme realizačný tím pre servis, fyzioterapeuta, lekára. Je maximálne neúčelné to dvojmo platiť. Dukla má rovnaký názor. Takže dúfam, že sa na tom dohodneme. Nevravím, že musia obe časti repre bývať v hoteli na jednej chodbe, môžu pre mňa za mňa aj v susednom hoteli. Chcem počuť tri spoločné sústredenia.
 
 
Aproto tréneri, zmluvy majú obaja do olympiády?
 
Áno, nebudeme ich meniť. Koniec-koncov, muži už majú tretieho trénera v tomto olympijskom cykle, ešte žeby prišiel štvrtý? Šokovať už chceme iba výsledkami (úsmev).
 
 
Na záver nám ešte nedá neopýtať sa na zabezpečenie našich pretekárov, ktoré zaostáva za svetom na každej úrovni. V mládežníckej reprezentácii a IBU pohároch je to celkovo jedna obrovská bieda bez lekára, maséra a skoro aj servisu. Čaká sa ale, aby bolo aspoň o elitných reprezentantov dobre postarané. V Kórei nebol s tímom ani masér, lekár bol iba na pár akciách. Veľkou témou je, že profesionálny šport je už dnes z veľkej časti súbojom lekárov špecialistov, ktorí dokážu športovcom pomôcť k maximálnym výkonom. Po zaradení Paulíny Fialkovej do elitného tímu nám vravela, že dúfa, že v tejto sezóne bude masér i lekár s ňou všade a vyvarujú sa problémom. Vieme si predstaviť, aká musela byť nahnevaná, keď práve na to doplatila a polovicu sezóny sa trápila so zdravotnými problémami. Nebudeme ani rozoberať kvalitu lekárov...
 
Samozrejme, že Paula má absolútnu pravdu a my pokiaľ nebudeme mať profesionálneho športového lekára, ktorý sa bude športovcom sústavne venovať, budeme za svetom zaostávať. Je to absolútna nevyhnutnosť, všetky reprezentácie okolo nás a vyššie v rebríčku národov ho majú a nie jedného. Bohužiaľ, pre nás ako zväz je taký lekár absolútnym science-fiction. Takýto špičkový lekár, ktorý nie len zachytí choroby v zárodku, ale najmä vyšpičkuje výkon našich pretekárov na maximum cez množstvo testov a vďaka výbornej detekcii organizmu, stojí aspoň štyritisíc eur mesačne a musí sa tímu venovať celý rok. Toľko peňazí jednoducho nemáme. Povedzme si pravdu, že ani Dukla ako taká nenašla vhodného človeka, a to má rozpočet i technológie v miliónoch eur.
 
My máme prostriedky iba na zmluvného doktora, ktorého sme horko-ťažko zaplatili na MS a zmluva hovorí, že mu naši pretekári môžu zaklopať na ordináciu a vyšetrí ich podľa možnosti prednostne. Ak budeme chodiť na svetové poháre s dvoma kufríkmi a volať lekárovi na Slovensko, že čo by mi asi mohlo byť a keď otvorím kufrík, tak čo by som asi podľa príznakov mal vytiahnuť, to je absolútna amaterina a nemôžeme v konečnom dôsledku na tej trati konkurovať svetu. Špičkoví pretekári sa po dvoch mesiacoch intenzívnej prípravy s lekármi pred sezónou zrazu v Östersunde oproti letu zlepšia o minútu. Ako sa potom majú cítiť napríklad naši chlapi, ktorí nedrú ani o štipku menej ako Nóri, Nemci, Česi, ale doplácajú na všetky podmienky okolo. Ešte sa im aj ľudia všelikde na internete smejú, že netrénujú.
 
A to ani nejdem hovoriť o tom, ako by pomohol trénerom pri deťoch a vedel aj tú prípravu upravovať podľa testov. To tu kedysi bolo. Dnes sa to bez lekára a biochémie robiť nedá. Keď to nevieme riešiť my a dokonca ani Dukla, musí sa to posunúť na vyššie inštancie. Som presvedčený, že niektorí mladí šikovní lekári by do toho šli, ak by boli zaplatení, len je teraz otázkou kým. Či ministerstvom, fakultnou nemocnicou nejakou alebo vedným ústavom. Toto musí riešiť štát. My sme bezmocní.