Štartoval na troch olympiádach vo farbách Československa a neskôr Českej republiky. Počas dlhej trénerskej kariéry sa vyprofiloval ako strelecký špecialista a takmer dve desaťročia pôsobil pri slovinskej reprezentácii. Pred aktuálnou sezónou sa pridal k slovenskému tímu a venuje sa všetkým mužom a Kuzminovej s Poliakovou. Prinášame rozhovor s Tomášom Kosom.
 
 
Na začiatok by ste sa mohli slovenským fanúšikom predstaviť, čo máte za sebou, opísať pretekársku a následne trénerskú kariéru.
 
Ono je to už veľmi dlho a nerád sa vraciam do histórie (úsmev). S biatlonom som začínal v dvanástich rokoch, bol som v stredisku vrcholového športu mládeže biatlonu. Potom som odišiel na vojenskú základnú službu, kedy som bol v Jablonci ako dospelý reprezentant. V reprezentácii som pokračoval asi do roku 1995, kedy som hneď vstúpil na trénerskú dráhu ako asistent českého "mančaftu". Tam som vydržal do roku 2000, potom som odišiel do Slovinska. Dlho som premýšľal, či to mám vziať alebo nie, prvá zmluva bola na dva roky. Nakoniec som tam vydržal osemnásť rokov. Niekoľko rokov som to oddaľoval, rozmýšľal som o konci a vôbec, či budem pokračovať v práci trénera alebo budem robiť niečo iné. Nakoniec ma oslovil Daniel, či by som mu nepomohol s reprezentáciou, konkrétne mužmi plus Nasťou, tak sme sa dohodli a skončil som tu.
 
 
Aký pretekársky úspech si Vy najviac vážite? Boli ste aj na olympiádach, tak ktorý výsledok Vám najviac utkvel v pamäti...
 
Zúčastnil som sa na troch olympiádach - Calgary 1988, Albertville 1992 a Lillehammer 1994. Výsledky boli vzhľadom na výkonnosť celkom dobré. Pohyboval som sa od dvadsiateho do tridsiateho miesta, na tú dobu to bol celkom úspech. Vtedy sa bodovalo do 25. miesta, to bol náš cieľ. V dnešnej dobe je konkurencia iná, vyrovnanejšia a väčšia, takže úspech je do 40. miesta. Cením si druhé miesto v šprinte Ruhpoldingu vo svetovom pohári (1992). Cením si aj striebornú medailu z roku 1990. Vtedy sa konali ešte preteky hliadok na MS v Minsku-Raubiči. Tam bolo ale zlé počasie, majstrovstvá sveta hliadok potom presunuli na posledné kolo SP. Tam sme získali striebro, aj to bol dobrý úspech na vtedajšiu dobu.
 
 
A ktoré výsledky z trénerskej kariéry by ste vystavili do popredia? Za tie roky sa toho objavilo veľa.
 
V Slovinsku je taký problém, ako je aj tu, resp. v menších štátoch, ktoré nemajú základňu, ako veľmoci Nóri, Rusi, s ich kvalitou sa nemôžeme porovnávať. Vždy sa musíme tešiť, ak sa niekto ukáže ako výnimočný talent a treba s nimi pracovať. Pretekári sa nedajú vymeniť, musíme pracovať s tým, čo máme. Výsledky sú adekvátne tomu, s čím sa pracuje. Vždy sa to dá niekam posunúť, ale vždy majú aj jednotliví pretekári limit. Ak dospejeme k limitu, to je v poriadku. Takých konštantných pretekárov, ktorí sa dokážu udržať na špičke jednu alebo viac sezón, je málo aj vo svete. Vždy vravíme, že úspech je to, ak vie športovec vydať maximum, čo vie zo seba dať. Čo sa týka Slovincov, ani to nebol tím hviezd, ale občas sa objavil nejaký talent. Keď som prišiel, bola tam Andreja Grasič, vtedy to bola v Slovinsku hviezda, ale už premýšľala o konci kariéry. Nakoniec vydržala ešte tri roky, ale má medaily z majstrovstiev aj SP, celkovo sa dokázala dostať do Top 10. Janez Marič sa taktiež dokázal dostať v SP na pódium. Rovnako sa na stupienky päť alebo šesťkrát dostala aj Tadeja Brankovič. Ženskej štafete to tiež šlo, bývali sme šiesti, štvrtí, raz tretí. Výsledky boli adekvátne tímu, ktorý tam vtedy bol. Potom prišiel Jakov Fak, ten bol výnimkou. Je to človek, ktorý je top, dokázal zbierať medaily na majstrovstvách aj olympiádach. Taký športovec ako on sa nerodí každý deň. Je to zhoda okolností, že si človek vyberie šport, v ktorom bude úspešný. Takých ľudí je málo. To je medzi iným príklad aj Nasti. Tí ľudia môžu trénovať rovnako ako ostatní, ale predsa len z toho vybočujú a sú výnimoční.
 
 
kos 19 z profilu nmnm sta
Tomáš Kos (© Igor Stančík / SZB)
 
 
Čomu pripisujete to, že ste tak dlho u Slovincov zotrvali? V našich karajinách je praxou, že sa tréner objaví na dva/tri roky a potom ide inam. Darilo sa Vám tam alebo to bolo dobrou chémiou?
 
Podľa mňa to prichádzalo automaticky. Bral som to tak, že kým budem cítiť, vedieť, mať spätnú väzbu, že to ide, že im môžem niečo dať a že si prajú, aby som s nimi pokračoval, to mi dávalo na trénerskej motivácii. Ak by som to už necítil, okamžite by som skončil. Človek prirodzene dospeje k tomu, že treba na jednom mieste skončiť, posunúť sa ďalej. Myslím si, že som sa rozhodol správne, neľutujem to. Som veľmi rád za tie roky, čo som tam bol. Boli to krásne roky s úspechmi aj neúspechmi, no to k športu patrí. Jedna etapa života skončila, prichádza nová.
 
 
Teraz prichádza klišé otázka, ako sa od 90. rokov biatlon zmenil, predovšetkým na strelnici. Ako to vnímate vy? Určite sa minimálne streľba zrýchlila. Posúva sa svetová špička alebo je to stále o psychike?
 
Určite sa doba od 90. rokov veľmi zmenila. Nezmenila sa v tom, že by sa strieľalo presnejšie, skôr v rýchlosti sa spravil drobný krok. Posledné roky sa to ustálilo, dovtedy sa to stupňovalo a stupňovalo. Rýchlosť streľby sa začala využívať v boji medzi Poiréem a Björndalenom, Poirée sa ako prvý snažil ušetriť sekundy na strelnici. Bol z toho veľký boom a všetci chceli ísť tak rýchlo ako on. Aj Björndalen sa snažil, on bol trošku rýchlejší na trati. Poirée sa to snažil kompenzovať rýchlejšou streľbou. Tam sa to nastavilo a zrýchľovalo sa to, ale to sa nedá donekonečna. Rýchlosť streľby sa začala zvyšovať na úkor kvality zásahov, no už sa to tiež začalo vracať k predchádzajúcej úspešnosti. Teda nemyslím si, že pretekári strieľajú presnejšie, akurát rýchlejšie.
 
 
Terajšia svetová špička strieľa na hranici 90 %, pár jedincov sa blíži k 93 %, ale myslíte si, že sa jednoducho nedá dostať ešte bližšie k tej stovke? Stále sa nenašiel pretekár, ktorý by mal okolo 95 % v celej sezóne.
 
Jasné, tie podmienky, čo sa týka strelnice a jej úpravy, sú už niekoľko rokov na podobnej úrovni. Aj vplyv poveternostných podmienok je značný, niekedy sú to ozaj neregulérne podmienky. Ja si myslím, že tou rýchlosťou a konkurenciou sa konkurencia zdvíha. Vtedy u niekoho panuje nervozita, keď podľahne tlaku súperov a nie je 100-percentný na strelnici, než by bol, keby nebol pod tlakom a preteky sa vyvíjali ináč. Nedávno sme to videli u Johannesa Thingnesa Böa v Amerike, tiež podľahol podmienkam a tomu, že konkurencia bola blízko. Vtedy dal tuším štvorku, čo ho aj trochu rozhodilo v ďalších pretekoch, dal tvojku a trojku, takže psychika bola narušená. Stáva sa to aj tím najlepším, treba sa oklepať, nerobiť si z toho veľkú hlavu, ísť dopredu a vrátiť sa k tomu, čo sa robilo predtým, keď to šlo. Ja vždy hovorím, že každý sa streľbu naučí. V technických tréningoch sa to naučí, ale tam je iná streľba, lepšia a úspešnejšia, ale keď prídu preteky, z 90 % všetko riadi hlava. Keď je všetko na správnom mieste zladené tak, ako treba, tak je aj streľba adekvátna tomu, čo vie športovec predviesť aj v tréningu. Keď to tak nie je, prichádzajú také chyby, ktoré sú fatálne či banálne. Nerobí sa to, čo na tréningu, to je ten základný problém. Koľkokrát aj športovci chcú na pretekoch niečo urobiť lepšie a precíznejšie, ale to je práve tá chyba, že to robia inak, než na tréningu. Na tréningu odstrieľajú dajme tomu 10 000 - 15 000 nábojov každú sezónu, majú niečo osvojené, a to musia preniesť do pretekov. To je výhoda ľudí, ktorí to vedia.
 
 
kos 19 dalekohlad sta
Tomáš Kos (© Igor Stančík / SZB)
 
 
Vravíte o psychike. Tréneri majú športovcov motivovať, povzbudiť ich, aby zabudli na to, keď im to nejde alebo na pretekoch nepredviedli, čo chceli. Ako to tréner docieli?
 
Práve to je ťažké, hoci je to alfa a omega (úsmev). S tým sa potýkajú všetci tréneri. Niekto je v tom úspešnejší, niekto nie. Je to ťažké, ak sa nespolupracuje s konkrétnym psychológom, ktorý dokáže ten problém riešiť. Je to ale obojstranné, aj športovec musí spolupracovať. Situácie sú ale rozličné, nemusí fungovať to, čo odporúča psychológ. Je to hlavne beh na dlhú trať a väčšinou, keď sa výsledky nevidia hneď, tak sa od toho postupne upúšťa. Je to náročné na čas. Jediná vec, ktorú môžem ako tréner povedať, je, že vždy sa treba vrátiť k tomu, čo šlo, ísť od základu a postupne sa zdvíhať hore. Nemusíte ísť "cez závit", že sa strieľa viac a viac. Väčšinou sa "vystrieľate", snažíte sa robiť to vedome a je to skôr kontraproduktívne. Je preto lepšie vrátiť sa k základu a spomenúť si, čo ste robili, keď to bolo optimálne.
 
 
Čo sa týka našej reprezentácie, s Danielom ste sa už dlho rozprávali, povedzme niekoľko sezón, že by rozmýšľal, že by niekoho zohnal pre Nasťu, alebo to bolo len v rámci minulej jari, že Vám zavolal?
 
Nebolo to dlhodobé. Bolo to práve až na jar, lebo on tiež nevedel, či zostanem ešte v Slovinsku. Ja som to už pred sezónou vedel, že to bude moja posledná. Také veci sa však nevravia verejne, resp. sa povedia len ľuďom v najbližšom okolí. Komunikácia s ním netrvala dlho. Na konci sezóny prebehol len návrh, skica, neveľmi konkrétne. Potom to už prebiehalo neskôr, ja by som aj tak nevedel nič v tej dobe sľúbiť, potreboval som si ujasniť veľa vecí v živote a potreboval som čas na oddych. Riešilo sa to zhruba koncom mája alebo v júni. Po náročnej sezóne človek reaguje inak. V biatlone som celý život, ako pretekár, tak ako tréner. Tak bolo dobré, aby som si oddýchol a mal čas rozmyslieť si to.
 
 
Pozrime sa teraz na technickú stránku. Chodíte s tímom na všetky sústredenia, kolá SP, prípadne máte niekedy aj "voľno"? Alebo ste nepretržite súčasťou tímu?
 
Práve to bola aj nieže podmienka, ale jedna z vecí, pre ktoré som aj rozmýšľal, či budem ešte pokračovať. Prosto sme sa dohodli na sústredeniach, na ktorých budem, nemusel som byť stále s tímom, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. Mal som čas aj na seba, ale mohol som pokračovať ďalej v trénerskej práci. Aj keď sme sa dohodli na konkrétnych sústredeniach, nakoniec som bol na viacerých (smiech). Od novembra som už mal stanovený konkrétny program a cestoval som všade.
 
 
kuzminova 19 trening strelnica sta
Nasťa Kuzminová na strelnici (© Igor Stančík / SZB)
 
 
Keď sa dostávame na strelnicu, veľmi dôležitý je nástrel, hlavne kvôli ležkám. Mohli by ste opísať, ako to presne funguje, aby pretekár na ležke uspel?
 
V nástrele to nie je žiadna veda, je to skôr o skúsenostiach. Najhoršie sú podmienky, ktoré sa menia každých desať sekúnd, fúka zľava, sprava, sneží, prší. To sú veci, ktoré nástreľ ovplyvňujú, pretože nemusia byť také aj na pretekoch. Ide potom o skúsenosti trénera a pretekára, aby vedel zareagovať na meniace sa podmienky. Inak nástrel prebieha stabilne, strieľa sa výhradne na papierové terče. Rozdiel medzi papierovým a mechanickým kovovým terčom je nulový. Potom ide o to, koľko tých rán pretekár odstrieľa. Ak má päť rán a sú všetky centre, to je dobré. Ak nie sú tam, kde majú byť, tak si to ďalšími ranami len opraví. Ak je rozptyl/grouping nemenný, nástrel je ukončený. Je dobré, že tréner pretekárov pozná z tréningov, niektorým pretekárom sa nástrel mení, keď strieľajú v pokoji a nie sú zaťažení. Naopak, keď sú zaťažení, nastáva výškový problém. Napríklad nie každý nepotrebuje centrový nástrel, ale len trošku nad alebo pod centrom, aby to bolo na pretekoch optimálne.
 
 
Vy samozrejme ostávate na strelnici, sledujete podmienky a predpokladáme, že to funguje tak, že hlásite tým pretekárom, ktorí majú napr. v šprinte číslo 80, ako sa mení vietor a pod.
 
Komunikácia po nástrele je problém. Nástrel je väčšinou robený na pokojné podmienky. Ak fúka, tak treba odhadnúť, koľko toho spôsobí na terči, v tom je ten trik. Informácie dopredu sú zradné, pretože podmienky sa menia a keď jednému pretekárovi vietor fúka sprava, môže sa otočiť a už v tom môže mať ten ďalší chaos. To sa trénuje, resp. malo by sa trénovať na tréningoch. Na nástrele je akoby úplny pokoj a potom treba reagovať a odhadnúť silu vetra, to je najťažšie. Vietor sa môže meniť aj počas položky. To sa stáva veľmi často a niektorí na to ani nereagujú v domnení, že fúka sprava a celé to odstrieľajú. Niekedy chyby nepramenia z toho, že výstrel nebol urobený precízne, ale ovplyvnil to vietor a pretekár na to nezareagoval počas streľby. Je to jednoduché povedať, ale zložité spraviť v pretekoch. Vtedy to človek nerieši, ide mu o každú sekundu a často na to zabúda. Potom je to fatálne. Pretekári to musia ovládať. Niektorí to síce nevedia stopercentne, ale musia byť na to pripravení. Tréner potom môže hlásiť, že napr. daj si štyri cvaky doprava, ale príde na strelnicu a už bude vietor úplne iný. Na to sú aj tie červené vlajočky, aby indikovali silu a intenzitu vetra. Ak bude vlajočka v takej pozícii, budú to dva cvaky, ak v inej, to budú tri. To sa aj vraví, že koľko, ale športovec by to mal sám vedieť. Vlajočky sú všade z rovnakého materiálu. Ak je však dážd, navlhnú a sú ťažšie. Je tam kopec faktorov. V tréningoch sa to trénuje, no nie každému sa vždy darí. Niekto na to má väčšie vlohy, ide mu to ľahšie, niekto trénuje rovnako ako ten prvý a nevidí rovnaké výsledky. To isté aj futbalista. Niektorí môžu trénovať od rána do večera a aj tak nebudú hrať za Real Madrid.
 
 
Vo všeobecnosti platí, že keď ide pretekár na položku, vidíte, aké sú podmienky a či cvaká alebo necvaká, tak viete trošku odhadnúť výsledok. Viete si dopredu odhadnúť, že toto bude dobré, alebo naopak, toto bude zlé...
 
Jasné, s tým človek počíta. Tréner už vidí ako zaľahne a veľa veci mu je jasných. Ale vždy si hovorím, že to dopadne tak, ako má. To už na pretekoch je pretekár sám a musí reagovať tak, aby to bolo optimálne.
 
 
ilustrak 19 nastrel hmla sta
Náročné hmlisté podmienky počas nástrelu (© Igor Stančík / SZB)
 
 
Dobre. Poďme teraz k jednotlivým pretekárom. Aspoň krátko skúste charakterizovať, ako kto k čomu pristupuje, čo sú jeho lepšie a horšie stránky na strelnici. O Nasti Daniel vravel, že nie je úplne talent na streľbu. Má vysoké percentá, ale v špičke je vidieť každú chybu. Ako sa s ňou na tréningoch pracuje?
 
U Nasti začiatok nebol optimálny, ide jej to dobre, ale vždy jej chýba jedna rana k tomu, aby dosiahla úspech. Strieľa jednu, potrebuje nulu. Strieľa dve, potrebuje len jednu. Jedna chyba v šprinte je pre pretekárku jej rangu stále rezerva, ak beží tak, ako beží. Na trati je silná, ale strieľa dve, stačila by jej jedna, strieľa tri, stačili by dve. To je práve to, že my vždy vidíme vo výsledkoch prvé tri a ako im to vyšlo, hoci je tam dvadsať favoritiek na víťazstvo a tie menej úspešné si už nevšimneme. Ako som už vravel, špička to technicky ovláda stopercentne, ale limitujúca je hlava. Tá ovplyvňuje celkový výsledok. Nasťa je stopercentný profesionál, má ohromné skúsenosti a vedomosti, čo sa týka streľby. Videli ste, že nemôže byť náhoda, že je trojnásobná olympijská medailistka. Keď sme mali na jar prvý tréning, robili sme veci, ktoré ona už ovláda. Má overené veci a postupy, aby bola úspešná. To už v minulosti dokázala. Najväčší problém je paradoxne v ležke. Pre mňa ako trénera a bývalého aktívneho pretekára je ležka oveľa jednoduchšia než stojka. Má tam určité problémy, ktoré sa nám ešte nepodarilo stopercentne odstrániť. Ale keď je v tréningoch úplne uvoľnená, strieľa výborne. Ona musí preniesť to z tréningu do pretekov, musí byť aspoň trochu uvoľnená, aby položku odstrieľala v optimálnom rytme. Ja osobne tam väčší problém nevidím, je to v jej hlave.
 
 
U žien je ešte u Vás Terézia. Potom postupne chlapi.
 
Nechcem, aby tento rozhovor pripomínal hodnotenie po sezóne. Tá ešte vôbec neskončila a nechcel by som hovoriť o každom moc špecificky.
 
 
V poriadku, rešpektujeme, ale aspoň vo všeobecnosti sa musíme venovať aj chlapom. Ako sa Vám s nimi pracuje. Roky nemajú príliš vysoké percentá oproti špičke. Všetci veria, že pôjdu hore, ale zatiaľ to neprichádza.
 
Starší muži tiež robia chyby, ale sú to stabilní a vyzretí pretekári. Určité percento pretekov sa im podarí, inokedy dochádza k chybám. To ale u každého. Tam problém nie je. Je to viac o rutine, aby príliš nevymýšľali a správne reagovali na podmienky. Napríklad Šimon Bartko ešte nedosiahol konštantné percento úspešnosti, to ho limituje, keďže by chcel viac, než je schopný v tomto momente. Tie krôčiky musia byť postupné. Niekomu to ide hneď, niekto potrebuje dlhší čas, aby sa na streľbu adaptoval a videl, čo tam má robiť. Problém, ktorý však nie je len o Šimonovi, ale všetkých, je v tom, oni vedia, čo majú robiť, ale nie sú úplne schopní to spraviť. To je problém pretekárov, niektorí to dokážu, niektorí nie.
 
 
slovaci 19 chlapi trening nmnm sta
Naši chlapi na tréningu (© Igor Stančík / SZB)
 
 
Je to pre trénera trochu nešťastná otázka, ale Slováci sa nenachádzajú vysoko v streleckej úspešnosti, preto tu bola a je nádej, že pri spolupráci s Vami ako veľkým odborníkom by mali rásť a aspoň niektorí by sa dostali na napr. 85 %. Zatiaľ majú, resp. v kariérach mali okolo 75 % ak by sme ich všetkých trochu hodili do spoločného koša. Aký je Váš pohľad? Mohlo by sa podariť progres?
 
Percentá síce o niečom hovoria, ale do tých 85 % by to malo byť automatické pre športovca, ktorý nastupuje do SP a má tam ambície presadiť sa. To je ale ťažké, musíte pracovať s tým, čo máte. Nemôžete nikoho vymeniť, lebo tím je malý. Ale ak chce pretekár štartovať v SP, mal by mať vyrovnanú streleckú výkonnosť. Samozrejme, nie všetci ju majú. To je však problém aj iných krajín, nielen Slovenska. Napr. niekde majú väčšiu konkurenciu. V týchto malých krajinách, kde som pôsobil a pôsobím mi ani nejde celkovo o percentá ako také, ale aby niekoľko pretekov zvládli stopercentne. Som radšej, ak dá pretekár dvakrát nulu a raz urobí štyri chyby, než trikrát po dve. To je ďaleko výhodnejšie. Ak máte 80-percentnú úspešnosť, tak v jednej položke musíte vždy aspoň jednu netrafiť. To by sa nemalo stávať. Lepšie je raz nulu a raz za tri, dvakrát nulu a raz za štyri, aby tam bola dynamika, že máte aspoň šancu. Keď nie ste chopný, nie ste schopný nikdy sa posunúť v sezóne vyššie, potácate sa stále v priemere. Čiže ako som vravel, mojím cieľom je, aby športovci boli schopní v sezóne, keď sa veci optimálne poskladajú, dosiahnuť niekoľko špičkových výsledkov a hlavne na vrchole. Teda už onedlho vo Švédsku.
 
 
Otázka teda na záver znie, ako sa pripravujete na MS? Budú všetci dobre pripravení? V Östersunde ste mnohokrát boli, sú na strelnici špecifické podmienky?
 
Samozrejme, každý tréner a pretekár dúfa, že to na majstrovstvách sveta vyjde optimálne, všetko bude vyladené. Pódium je však len pre troch a kandidátov je tam niekoľko desiatok. U nás je výber jednoduchý, viac pretekárov nemáme. Dôležité je, aby boli všetci zdraví. Tu v Osrblí máme optimálne podmienky na prípravu, športovci v tíme sú pozitívne naladení a tešia sa na vrchol sezóny. Je to vidno aj v tréningoch, sú uvoľnení, dobre pracujú a dobre strieľajú. Už tu nie je čo veľmi ladiť. Ide o to, aby tu nebol nejaký stres, ale pohoda, pozitívna nálada. To je dôležitejšie než niečo doťahovať či ešte viac pucovať. V Östersunde je príchod na strelnicu z kopca, čiže je tam priestor na dlhší oddych. Nie každému to však vyhovuje, niekto si možno potrebuje prísť na strelnicu vo väčšom tempe, resp. väčšom svalovom tonuse, ktorý na streľbu potrebuje. Ale to je individuálne. To, čo tam môže byť pre všetkých pretekárov problém, je lokácia. Jazdí sa okolo veľkého jazera, kde často fúka dosť silný vietor. To môže byť limitujúce pre mnohých pretekárov. Uzavriem to asi tak, že ľudia, ktorí biatlon sledujú pravidelne, majú prehľad o doterajších výsledkoch, čiže je automatické, že u mužov chceme, aby sme sa na MS zlepšili.
 
 
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce!