blog janky lista
 
Veľmi pekný štadión. Veľký, až obrovský. Neskutočné stredisko, ktorému podobný ekvivalent by sme mohli hľadať zas len v Rusku. Bola som tam len jediný raz, ale ohromil ma na prvý pohľad. A to v zime mnohé tréningové možnosti, ktoré sú tu vybudované pre skvalitnenie tréningu, zakrýva sneh. Biatlonové stredisko sa nachádza pomerne ďaleko od samotného mesta Ťumeň, ktoré je zároveň hlavným mestom Ťumeňskej oblasti, inak veľmi bohatej. Mesto som mala možnosť vidieť len veľmi zbežne, z okienka autobusu, ktorý nás viezol z letiska do biatlonového strediska, asi tri hodiny. Podľa dnešných informácií sa táto dĺžka presunu výrazne skrátila vybudovaním novej cesty. Takže o tomto meste, tiež nazývanom Perla Sibíru, vám nepoviem viac ako toľko, čo si aj sami vyhľadáte na internete. Možnosť vstúpiť do ulíc Ťumeňu mali naše dievčatá počas novembrovej prípravy minulú, resp. predminulú sezónu. Dvadsaťstupňové mrazy im tréning výrazne sťažovali, tak jednodňový výlet do mesta im určite spríjemnil takmer mesačný pobyt v Rusku.

Ja som teda do Ruska cestovala vždy len z dôvodu účasti na pretekoch a tomu som prispôsobovala celý svoj program, no nikdy som si nepovedala, že tu by som sa chcela ešte vrátiť. Z tohto tvrdenia vynímam jedinečnú Kamčatku. Hoci štadión v Ťumeni je ozaj neskutočný, týždeň tam je tak akurát, desať dní fajn, ale poďme už domov. V lete si na toto stredisko vypočujete samú chválu. Dve strelnice, päť km dlhá koliesková dráha, vyasfaltovaný celý štadión, hotel s hypoxickými miestnosťami, strava prispôsobená športovcom, fitness, to všetko poskytuje športovcom unikátne tréningové podmienky a to som určite nevymenovala všetko. Negatívami sú prítomnosť komárov v letnom období a pre nás Stredoeurópanov extrémne mrazy v zime. Okrem toho, nie je jednoduché ani vycestovať do Ruska so zbraňou. Aj pre tieto nevýhody som tam na prípravu nikdy nevycestovala, no prišla som do Ťumeňu vo februári 2016. Ťumeň dostal právo organizovať Majstrovstvá Európy v biatlone a my sme s vidinou dosiahnutia pekných výsledkov vycestovali. Túto vidinu sa nám aj podarilo naplniť a na našu veľkú radosť sme si odniesli okrem Paulinej individuálnej medaily, aj striebornú medailu z miešanej štafety. Rozbiehala Paulína Fialková, ja som bežala druhý úsek, nasledoval Matej Kazár a nakoniec nás do cieľa priviedol Martin Otčenáš. Bol to zážitok, mala som z tohto tímového úspechu obrovskú radosť, ktorá zatienila aj moje individuálne neúspechy.
 
 
holmenkollen 2017 stredisko mostik slavik
Areál v Ťumeni (© biathlonrus.com)
 
 
Bývali sme priamo v stredisku, v hoteli vzdialeného len niekoľko krokov od tratí. Ako som už spomínala, jedlo je prispôsobené športovcom a hoci je to tá typická ruská kuchyňa, mne vyhovovala. Obľubujem boršč, aj ďalšiu ich polievku, soljanku. Pohánka v ponuke nemôže v žiadnom prípade chýbať a čo je úplne typické, tak to je kôpor. Nájdete ho v každom jedle a komu je málo, môže si ho pridať aj navyše a čerstvý. Čo mi chýbalo, je náš slovenský chlebík. Kdekoľvek v Rusku som bola, našla som len sendvičový chlieb, chuťovo vzdialený od toho nášho. No a k jedálničku mi nedá nespomenúť "buchtičky s prekvapením". Na prvý pohľad vyzerajú ako sladké buchty, pripomínajúce naše lekvárové, alebo tvarohové taštičky, už len kakao a mňam, vynikajúce raňajky. Ale to by nebolo prekvapenie! Na moje sklamanie neboli sladkou pochúťkou. Sú totiž plnené mletým mäsom, kapustou, prípadne zemiakovou kašou. Moju prvú skúsenosť s buchtičkou s prekvapením si vychutnali všetci spolu prísediaci. Samozrejme mi nepovedali, čo ma čaká, len sa usmievali a po mojom prvom zahryznutí a nepríjemnej grimase, vyjadrujúcej sklamanie, zaznel výbuch smiechu. Týmto si ale prešiel každý z tímu. Oklamať chutným zovňajškom som sa nechala len raz, odvtedy si na buchtičky s prekvapením dávam pozor.

Trať ženského šprintu mi vyhovovala. Viedla lesom a kľukatila sa ako had. Keďže štadión je naozaj veľký a výjazd z neho trvá dlhšie ako zvyčajne. Na konci dlhej roviny sa vychádza na most, podobný cestnému nadjazdu, ktorý sa zatáča späť smerom na strelnicu, ale už pomimo štadióna. Len ho kopíruje. Nasleduje mierne stúpanie, opäť otočka o 180° a späť tým istým smerom. Stúpanie, ktoré nasleduje, je náročnejšie – strmšie a predovšetkým dlhé, zakončuje ho ďalšia otočka a dlhší zjazd, vhodný na krátke vydýchnutie, keďže je plynulý a bez zákrut. Do cieľa sa ešte prechádza dvomi stúpaniami. Jedno je miernejšie, ale to posledné predstavuje najstrmšiu časť trate ženského šprintu, čiže 2500 m dlhého okruhu. Na záver sa pretekári spustia dlhým zjazdom na štadión. Avšak tvrdenie, že na strelnicu sa prichádza zo zjazdu môže byť trochu skresľujúce a dôvodom je opäť nezvyčajne dlhý štadión. Takže ostáva stále relatívne dlhá vzdialenosť, ktorú treba prekonať, hoci po rovine. Ako veľmi sa zdá byť dlhá vo vypätých situáciách, by vám vedel viac priblížiť Martin Otčenáš, keď do cieľa bojoval s Garaničevom o prvé miesto v už spomínanej miešanej štafete. Aj pre nás, ktorí sme to sledovali spoza cieľovej pásky, sa nám tá vzdialenosť zdala nekonečná. Mala som možnosť otestovať aj trate mimo hlavného štadióna. Polohou o niečo vyššie sa nachádza ďalšia, tréningová strelnica a s ňou spojená sieť bežeckých tratí. Našla som tam trate profilovo náročnejšie, s veľmi dlhými stúpaniami aj klesaniami. Možnosti na trénovanie sú tu naozaj vynikajúce. Aj preto toto biatlonové stredisko nesie honosný názov Perla Sibíru. Rovnaký ako mesto Ťumeň.