blog janky lista
 
Športový areál na Holmenkollene je určite jeden z najkrajších. Je centrom v Nórsku dvoch najpopulárnejších športov, a to skokov na lyžiach a bežeckého lyžovania. Biatlonu patrí v poradí najobľúbenejších priečka určite až za nimi. Vidieť to predovšetkým na diváckom záujme o tieto športy. Do Osla sme cestovali takmer pravidelne, len ojedinele sa Holmenkollen nenachádzal v programe SP. Podobne je na tom program SP v behu na lyžiach a párkrát sme mali možnosť porovnať záujem divákov. Stalo sa tak v prípade, keď sme do Osla cestovali krátko po tom, ako sa tam konali preteky v bežeckom lyžovaní. Záujem o tento šport je v Nórsku nevídaný, čo je aj na Holmenkollene vidieť na každom kroku.
 
Zaujímavosťou sú bežecké trate dlhé desiatky až stovky kilometrov spájajúce Holmenkollen s okolím. V prípade výborných snehových podmienok dosahuje sieť bežeckých tratí dĺžku až 2600 km, pričom 90 km tratí je osvetlených. Už tento fakt mi vyráža dych a prezrádza, prečo patria nórski bežci k najlepším na svete. Žiaľ, my im môžeme tieto podmienky len závidieť. Tréningy bez streľby som si vždy spestrila na týchto tratiach a zakaždým ma priam ohromil záujem ľudí všetkých vekových kategórií. Stretávala som na bežkách rodiny s deťmi aj seniorov, ráno, na obed, či večer, zakaždým bežkovalo po perfektne upravených tratiach kopec ľudí. Opantávala ma radosť, až eufória zážitku a zároveň prepadávala závisť.
 
Prekvapením boli pre mňa aj stopy po bivakovaní pozdĺž celej, 16 km dlhej pretekárskej trate. Bolo pre mňa až ťažké uveriť informácii, že verní fanúšikovia bežeckého lyžovania si už pár dní pred pretekmi na 50 km hľadajú miesto v bezprostrednej blízkosti trate, aby boli v deň "D" pretekárom čo najbližšie. My sme našli už len v snehu utlačené stanovištia a zvyšky ohnísk, ale predstava, ako tam ľudia nocujú v stanoch, hrejú sa pri ohni a užívajú si tak bezprostrednú atmosféru pretekov, je pre mňa až neuveriteľná. Niekoľko takýchto dobrodruhov stanuje popri trati aj cez naše, biatlonové preteky. Pohľad na nich by mohol pripomínať praobyvateľov Nórska alebo Vikingov, ktorí počas vojenských výprav bivakovali v lesoch. Je mi to až ťažko opísať, niečo takéto nenájdete na žiadnych iných pretekoch SP.

Štadión je naozaj nádherný. Poskytuje dokonalé zázemie pre biatlonové preteky. Zaujímavosťou a aj kuriozitou, možno povedať nevídanou, je umiestnenie multifunkčnej budovy. Nachádza sa za strelnicou, v smere streľby, čo robí pohľad z okna na strelnicu tak trošku nepríjemný. Zábrany síce ochránia ľudí, pohybujúcich sa na trati, ktorá tiež vedie poza strelnicu, ale ťažko povedať, kam by mohla viesť prípadná omylom spustená strela, smerujúca nad tieto zábrany. Ostáva len veriť, že konštruktéri pri stavbe mysleli aj na bezpečnosť. Mojim najobľúbenejším kútom v spomínanej budove bol kútik hneď za vchodovými dvermi, kde počas celého týždňa rozvoniavali vafle. Rad bol tradične dlhý, ale na vaflu s jahodovým lekvárom sa oplatilo chvíľu počkať.
 
 
holmenkollen 2017 stredisko mostik slavik
Areál v Holmenkollene (© Petr Slavík, Český biatlon)
 
 
Profil pretekových tratí je celkom náročný. Zo štadióna sa vychádza miernym stúpaním, nasleduje otočka a mierne vlnky. Trať ženského šprintu patrila medzi moje obľúbené. Prvá polovica je dosť náročná, prevládajú vlnky, krátke stúpania, nie strmé, ale aj klesania sú krátke a mierne, takže tam nie je priestor na oddych. Až po poslednom strmšom stúpaní sa dostane pretekár na najvyšší bod trate, odkiaľ sa spustí dlhším zjazdom, zatáčajúcim sa doľava. Kritický bod trate sa nachádza pod mostom v spodnej ľavotočivej zákrute, kde v prípade horších snehových podmienok často dochádza ku kolíziám a pádom. Po zjazde nasleduje rovina a opäť zjazd, tentokrát po celej svojej dĺžke pravotočivý. Z najnižšieho bodu trate potom prichádza dlhé, náročné stúpanie, na konci ktorého je otočka vpravo a opäť nasledujú mierne vlnky až na štadión. Na strelnicu sa prichádza zo zjazdu, čo robí strelnicu menej náročnou. To ale platí len v prípade, keď nefúka.
 
Na Holmenkollene sme zažili počasie každého druhu. Stalo sa, že nás privítalo veľmi mrazivé počasie, s teplotou hlboko pod bodom mrazu, ale aj teplé, slnečné s nádychom jari. SP na Holmenkollene bol väčšinou na programe v poslednom trimestri, najčastejšie v marci, čo sa často podpísalo na horších snehových podmienkach. V jednom prípade dokonca hrozilo zrušenie pretekov, kedy sme pricestovali do Osla v extrémne teplom počasí a štadión doslova plával vo vode. Do pretekov ostávalo len pár dní a ja som vážne pochybovala o tom, že to organizátori zvládnu. Napokon sa aj napriek niekoľkým obmedzeným tréningom organizátorom podarilo areál pripraviť a preteky sme absolvovali podľa programu, hoci kvalita snehu bola veľmi nízka. V takýchto podmienkach som pretekala nerada, no v prípade, že sme na Holmenkollene našli lepšie snehové podmienky, patrilo toto stredisko medzi moje obľúbené. Z nejakých výnimočných úspechov som sa tam neradovala, ak si dobre pamätám, tak najlepší výsledok, aký som si odtiaľ odniesla, je desiate miesto z rýchlostných pretekov. Zaujímavosťou je, že o toto desiate miesto sme sa delili až tri pretekárky, čo som zažila len jedinýkrát.

Čo sa týka ubytovania, tak najradšej som bola, ak sme bývali v hoteli Holmenkollen Park, od štadióna vzdialeného päť minút chôdze. Ubytovaná tam býva prevažná väčšina výprav a výhodou je tiež kvalitná a chutná strava. Niekoľkokrát sme bývali aj v meste, dokonca si pamätám aj hotel v bezprostrednej blízkosti mora, no žiadne z týchto zariadení sa nedalo porovnať s tým na Holmenkollene.

Ak by ste sa na Holmenkollen išli niekedy pozrieť, určite neobíďte lyžiarske múzeum. A stojí za to aj vyviezť sa na skokanský mostík a pozrieť sa na Oslo z výšky. V prípade dobrej viditeľnosti sa vám naskytne naozaj očarujúci pohľad. S dopravou si nemusíte robiť starosti. Na Holmenkollen vás dopraví metro a keby ste si chceli kúpiť v autobuse lístok, kľudne oslovte šoféra po Slovensky. Totižto, väčšina šoférov v MHD sú Slováci, alebo Poliaci. V Osle a vôbec v Nórsku našlo prácu veľa Slovákov. Stalo sa už pravidlom, že pri každej návšteve Osla sme celá výprava pozvaní na návštevu veľvyslanectva SR v Nórsku. Takto sme boli hosťami veľvyslancov Dušana Rozboru, Barbary Illkovej, aj Františka Kašického. Každá návšteva veľvyslanectva bola veľmi príjemná. Spoznali sme veľa zaujímavých ľudí, medzi inými aj Jána Zimu, prezidenta spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku, od ktorého sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí. Pred dvomi rokmi sme sa práve na slovenskej pôde stretli aj s bývalou biatlonistkou, Soňou Mihokovou, ktorá žije v Osle so svojou rodinou už niekoľko rokov.